Podľa webovej stránky Američana Johna Gilla (www.johngill.net) sa bouldering objavil v Británii už v roku 1880. Dlhé obdobie sa chápal iba ako doplnkový tréning pre lezcov. Základy boulderingu ako samostatnej lezeckej disciplíny začal budovať okolo roku 1950 legendárny John Gill, bývalý gymnasta a profesor matematiky.
John Gill priviedol na svet moderný bouldering so všetkým, čo k tomu patrí. Ako prvý začal používať magnézium (dovtedy lezci aplikovali prach alebo popol z ohniska) a zaviedol systematický tréning. Veľa horolezeckých celebrít - jeho súčasníkov - rýchlo pochopilo, že Gillov tréning na balvanoch bude prínosom aj pre výstupy veľkými stenami. Aj napriek tomu sa niektoré prvky Gillovho bouldrovania ťažko akceptovali – najmä jeho dynamické poňatie lezenia (napríklad skákanie po chytoch sa v tej dobe chápalo ako neschopnosť lezca zdolať problém lepším štýlom).
Pre Gilla bola rozhodujúca obtiažnosť toho-ktorého problému, kým štýl lezenia bol u neho až na poslednom mieste. Skok na chyt mohol vyzerať ako chcel, dôležité bolo dostať sa hore. Jeho najobľúbenejším náradím bola hrazda, ideálny prostriedok na posilňovanie rúk. Dokázal urobiť zhyby na jednej ruke, pričom na druhej mal zavesené 15-kilové závažie. Pri prvých lezeckých pokusoch tiež zistil, že na prekonanie previsu sú potrebné nohy, a to napnuté v dôkladnom prednožení. Ako prvý vypracoval aj klasifikáciu bouldrov (r. 1958; mala tri stupne: B1 – B3), ktorá bola oficiálne uznaná až o desať rokov neskôr.
„...Kde a kedy sa začal objavovať bouldering? Niektorí si myslia, že s tým začal Chris Sharma na začiatku 90. rokov 20. storočia. Iní veria, že som to bol ja v roku 1950. Ďalší sa domnievajú, že bouldering zaviedol Pierre Allain a jeho "Bleausardi" v 30. rokoch 20. storočia. V skutočnosti však lezci liezli po bouldroch vo Fontainebleau už v roku 1874. Je v boulderingu obsiahnuté driapanie a ľahké lezenie? Ak áno, tak potom „Bleau-lezci“ boli prví, ktorí v praxi realizovali tento šport..."
Aj samotní Američania uvádzajú, že týmto spôsobom liezol už istý Newell Martin (1854 - 1921) a v 20. rokoch 20. storočia v okolí Yale bouldroval Hassler Whitney (1907 - 1989). Napokon, v Amerike existujú pre bouldering nekonečné možnosti. Počasie ho umožňuje realizovať po celý rok a nové oblasti sa objavujú ako „huby po daždi“. Gill tiež najprv skúšal magnézium na niekoľkých umelých stenách v Amerike a až potom, spokojný s vyriešením problému potiacich sa rúk, to skúsil priamo na skale. Prvým oficiálne vyhláseným dynamickým bouldrom bolo jeho vylezenie Center Route of Red Cross Rock (r. 1959, asi 7C Fb.). Tento kúsok skaly bol svojho času najťažším lezením na svete.
V roku 1969 John Gill už jednoznačne definoval bouldering. Oficiálne tak založil ďalšiu odnož lezenia. Smer, o ktorý je záujem už len preto, že bouldrista nepotrebuje na svoju sebarealizáciu žiadnu lezeckú výzbroj – stačia mu lezečky, magnézium a chuť ovládať svoje pohyby
Liepaky
Slovenské liepanie sa od boulderingu líšilo v menšom dôraze na odstránenie všetkých psychických obmedzení (strach z pádu a zo zranenia). Chápalo sa ako netradičná športová horolezecká disciplína na dosahovanie maximálneho fyzického výkonu, gymnastika na skale. Prekonaná lezecká obtiažnosť výstupu dominovala nad jeho dĺžkou. Korene slovenského liepania siahajú do 60-tych a 70-tych rokov 20. storočia, centrom bola Kalamárka.
Aj nám patrí prvenstvo v histórii boulderingu: na jeseň v roku 1981 sa zrealizovali vôbec prvé preteky na obtiažnosť na európskom kontinente O Malokarpatský paroh (Paroh bol večne putovnou cenou). Otcom myšlienky a aj organizátorom bol Ivan Dieška. Preteky sa uskutočnili v Malých Karpatoch neďaleko Kuchyne a vyhral ju Igor Koller. V tom istom roku sa nezávisle na sebe uskutočnili podobné boulderingové preteky aj v Maďarsku a NSR. Najčastejším dejiskom ďalších ročníkov O Malokarpatský paroh bola Kalamárka nad Detvou, Sekaniny neďaleko Lehoty pod Vtáčnikom či Porúbka. Uplatňovaný bol zaujímavý princíp: 10 vybraných lezcov alebo najlepších z vylučovacieho kola si pripravilo svoj vlastný liepak, predviedli ho a ostatní ho skúšali preliezť. Súťažilo sa tak nielen v preliezaní, ale aj v tvorbe liepakov. Najčastejším organizátorom týchto pretekov a tvorcom inovovaných pravidiel bol Igor Koller.
